Prvá vec čo sa mi dostala do ucha a vedel som o čom je text bola skladba People Are Strange. Ako sa spája s mojim životom? Do smrti nezabudnem na zlé spomienky z detstva základnej školy, kde skoro nikto nechápal (česť výnimkam) ničomu z toho, čomu som zase chápal ja. Stal sa zo mňa totálny outsider a tento song spolu s BackDoorMan a Love Me Two Times (pre svoju výbušnosť) sa niesli so mnou celý čas, čo som bol na základnej. Celý princíp bol v tom, že keď mi bolo fakt nanič, pustil som si The Doors. Súvisí s tým aj Strange Days ale tú som nikdy nemal až tak rád ako dve spomínané. Počas nocí nespavosti som sa pozeral často na mesiac. V mesiaci vidím niečo nadľudsky magické. Pozerá sa na neho milióny ľudí, v nádeji že sa niečo stane - Moonlight Drive sa stala songom číslo 1. Počas letných búrok som si vždy púšťal Riders On The Storm. Normálne som sa na búrky tešil len preto. Na jar som si vždy púšťal a aj púšťam Love Street, Tell All The People, Runnin Blue, a Wishful Sinful. Samotnú kapitolu by mohli vytvoriť skladby, pre jednu krčmu prezývanú "Včeľka". Texty Alabama Songu a Soul Kitchen sa k tomu absolútne hodia. Stovky ľudí našli Whyskey Bar práve vo "Včeľke". Song na štýl Alabama Song bol tiež We Could Be So Good Together. Melancholické noci so sluchátkami vypĺňali skladby Youre Lost Little Girl, I Can´t See Your Face In My Mind a Yes The River Knows. V zime mi stále chodila v hlave Wintertime Love, preto som zostrihal aj môj klip z umeleckých záberov zimnej stanice a na jeseň som si púšťal Summer Almost Gone. Hmlisté skoro-zimné rána mi pripomína Whiskey Mystics And Men, Waiting For The Sun, Who Scared You, Shamans Blues, In The Eye In The Sun (paradox?) a Ship w. Sails. Neviem ale prečo... Snáď len preto, že som to v tom čase počúval, keď som chodieval zahmleným ránom doktorke. Počas týchto ranných hmiel ma napadol doslova celý film ku skladbe Maggie McGill, ktorý som nakoniec nezrealizoval. Nemal som totiž žiadnu herečku, ktorá by ju zahrala. Intro som ale dal na Youtube - stal sa z toho len zostrih záberov, ktoré som natočil pri rôznych príležitostiach. Najviac sa mi páči  jazzová verzia, na albume zo skúšky Doorsákov. Keď mám "feeling blue", tak si pustím Roadhouse Blues, Carol, Alabama/BackDoorman/Five To One Medley (live), You Make Me Real a Been Down So Long. Z času na čas príde leto a odpáli to Mosquito, Queen Of The Highway, The Piano Bird, The Spy alebo L.A. Woman. Ďalej spomínam na jednu scenériu pri mori. Na dovolenku, ku ktorej sa mi sakramentsky hodí skladba Cars Hiss By My Window - hotel na malom kopčeku nad morom a pod nim diaľnica, šumiace more a nad nim mesiac. Paráda! Presne ako hovorí Ray Manzarek na koncerte D21C v Hollywoode (2003) s novými Doors. Strašidelné songy L´America, Spanish Caravan by som použil v nejakom dobrom horore.

Počas posledných dní základnej školy som si dosť často púšťal Rock Is Dead , pretože som bol zhrozený z hudby ktorú počúvali moji ex-spolužiaci (sk. hip-hop a podobne). Paradoxom je, že raper prerobil jazzovitú klasiku Riders On The Storm. Ale to už je iná téma. Ray Manzarek je klávesový génius. Svedčí o tom nielen sólo v Riders On The Storm, ale aj v skladbe Ship Of Fools a vo väčšine skladieb The Doors. Keď je človek na dne, tak si vždy pustí Been Down So Long alebo Changeling. Zabudol som ešte na rôzne špeciality ako napr.  Doors zo skúšky a ich typické bluesovky Close To You, You Need Meat a t ď, ktoré som si vždy rád pospevoval. Počas leta 2007, The Doors vydávajú živý album z roku 1970 - Live In Boston. Automaticky som si obľubil verziu skladby Build Me A Woman, s veľmi chytľavým sólom Robbyho Kriegera. Neskôr, po ďalšom hľadani Doors materiálu, som našiel chlapíka s menom : Cliff Morrison. Syn Jima Morrisona, Cliff si ma zaujal svojou skladbou August Moon a neskôr aj Pick Up And Go. Keď to najviac človek nečaká, zjaví sa náš "beautiful friend"... The End....