Rok 1966 je z kulturologického hľadiska veľmi zaujímavým. Ide o akési "ticho pred búrkou", ktorú spustilo v roku 1967 "leto lásky". Zappa vydáva svoj multižánrový a koncepčný album Freak Out!, Yardbirds na albume Roger the Engineer uvádzajú prvý krát gitarové spätné väzby a skreslený zvuk, Beatles vydávajú Revolver s prvkami indickej hudby (George Harrison v tom istom roku navštívil Indiu) a odohrajú svoj posledný živý koncert, Byrds na albume Fifth Dimension vytvárajú fúziu psychedélie a jazz-raga hudby v Eight Miles High; vychádza prvý album pod značkou "psychedelic" od 13th Floor Elevators a taktiež debutové albumy Love, Blues Magoos a Cream. Ako píše Laco Lučenič: "Z Ameriky začínajú prenikať prvé náznaky acid rocku s využitím voľnejšej štruktúry a improvizácie." (Lučenič, Sixties Laca Lučeniča, .týždeň, 2005) Vo filme stojí určite za zmienku existencialistické dielo Blow-Up, ktoré vierohodne dokumentuje swingujúci Londýn alebo futuristický Traffautov film Fahrenheit 451 o chladnej budúcnosti a pálení kníh. Vo filozofii prenikajú medzi mladých neomarxistické diela autorov novej ľavice (Marcuse, Adorno, Horkheimer), ktoré neskôr ovplyvnia masívne protesty v roku 1968. Na univerzite v Berkeley pôsobí Free Speech Movement Mária Savia, ktorý bojuje za práva študentov a slobodu slova (hnutie podporuje aj Coutnry Joe, psychedelický interpret zo skupiny Country Joe & The Fish). Okrem toho pôsobí v Michigane hnutie SDS (Students for a Democratic Society), vzniká strana Čiernych panterov v Oaklande, formujú sa prvé feministické hnutia, v Nemecku je populárnym politický aktivista Rudi Dutschke. Protesty proti vojne vo Vietname prebiehajú nielen v Amerike, ale aj na univerzitách v Nemecku a vo Francúzsku. Dochádza k interkacii medzi budúcimi hippies v skupine Marry Pranksters (Ken Kesey, Neal Cassady a budúci členovia Grateful Dead) a beat generation (William Burroughs, Jack Kerouac, Allen Ginsberg) vďaka psychedelickému guru a propagátorovi LSD, Timothy Learymu (toto prepojenie dokumentuje film Magic Trip z roku 2011, avšak nahraný v 60. rokoch). Beat generation zároveň organizujú festivaly poézie v Royal Albert Hall, ktoré predznamenali vznik hudobných festivalov ako Monterrey či Woodstock. Rok 1966 je rokom tvorby, ktorá sa prejaví až v prelomovom roku 1967. Je to rok vývoja hudobných žánrov a generovania kontrakultúry 60. rokov.
V roku 1966 The Doors koncertujú v klube London Fog (v Los Angeles) a Whyskey A Go-Go, kde si ich všimne Jack Holzman a Paul A. Rothchild z Electra Records. Album sa nahrával počas leta 1966 a narozdiel od ostatných skupín amerického psychedelického rocku (ako napr. 13th Floor Elevators, Electric Prunes, Jefferson Airplane či Grateful Dead) sa vyznačuje kryštalickým zvukom, ktorý pripomína (aj vďaka dominantnej klávesovej zložke), skupiny ako Iron Buttefly, Pink Floyd, Soft Machine a Strawbery Alarm Clock. Avšak iba po hudobnej stránke. Image skupiny The Doors je totiž úplne iný, než pri ostatných flower-power skupinách. Príbeh skupiny sa stal legendárnym jednak vďaka životu a smrti lídra skupiny Jima Morrisona a taktiež vďaka filmu Olivera Stone-a, ktorý vzkriesil legendu a jej príbeh začiatkom 90. rokov, 20. storočia. Morrison svojim excentrickým prejavom provokoval americkú konzervatívnu spoločnosť a taktiež sa búril proti povrchnosti upadajúcich hippies koncom 60. rokov, kedy sa dlhé vlasy a flower-power stali iba súčasťou masovej módy a neplnili pôvodnej poslanie. Jim Morrison sa líši od ostatných rockových hviezd aj vďaka jeho záujmu o filozofiu. Spolu s Manzarekom študovali na filmovej škole UCLA, avšak hudobne sa zblížili až raz na pláži vo Venice. Morrison tvoril na UCLE filozoficky ladené filmy, podobne ako Manzarek, ktorého inšpiroval známy režisér francúzskej novej vlny, J. Luc Goddard. Okrem toho Manzarek navštevoval transcendentálne meditácie Mahareshi Yogiho, kde sa zoznámil s ostatnými členmi skupiny. Image skupiny je podobne ako hudba unikátny. Vždy upravený intelektuál s okuliarmi (Ray Manzarek) ako symbol elegancie v kontraste s rebelom v kožených nohaviciach (Jimom Morrisonom), ktorých dopĺňa flegmatických hipík (Robby Krieger) a charizmatický bubeník v saku (John Densmore).
Výrazná osobnosť Jima Morrisona a jeho texty plné temnej poézie vytvorili v kombinácii s unikátnymi hudobníkmi Manzarekom, Kriegerom a Densmorom niečo výnimočné. Ak si však porovnáme demo verziu Moonlight Drive z roku 1966 (vyšla na reedícii v roku 2006) je tu jasne cítiť ešte vplyv garážového rocku. Skupina teda prešla zvukovou a žánrovou premenou pod vplyvom producenta Electra records, Paul A. Rothchilda a zvukára Brucea Botnicka. Práve táto zmena The Doors oddelila od skupín garážového psychedelického rocku (v istej línii psychedelického rocku dali základ punku), ktoré vyšli vo výbere The Nuggets začiatkom 70. rokov pod Electra Records. Album sa nahrával 6 dní v Sunset Sound Studio v Californii (Doors: The Doors by The Doors, 2006).
Prejdime k recenzii albumu. Ak bola reč o kryštalickom zvuku, tak ten sa sa dokonale strieda s garážovou explóziou v úvodnej, priam legendárnej skladbe Break On Through. Pod vplyvom Densmorovho bossanova-beatu, prerobeného Kriegerového bluesového riffu z Shake Your Moneymaker a Manzarekom transformovaného klávesového sóla od Ray Charlesa vznikla unikátna skladba, ktorá bola vo svojej dobe jedinečnou nielen po hudobnej, ale aj po textovej stránke odkazujúcej na preniknutie do sveta (pod)vedomia prostredníctvom populárneho halucinogénu LSD, na ktorý sa členovia často v rozhovoroch odvolávajú (Huxleyho kniha Doors Of Perception, Dvere vnímania ako základná inšpirácia k názvu). Morrisonov expresionistický prejav dokonale dopĺňa miestami jazzovo uhladenú a miestami energickú hudbu. Hneď druhá skladba Soul Kitchen začína groovy-funky motívom inšpirovaným Jamesom Brownom, ktorý v kombinácii s textom vytvára typicky sexuálne ladený song (text Well, the clock says it's time to close now... Let me sleep all night in your soul kitchen - nechaj ma prespať vo svojej kuchyni duše). Manzarek hral koncertne basovú linku na špeciálnom klávesovom nástroji (Fender rhodes keyboard bass), čím nahradil basgitaristu. Na albume hosťuje basgitarista Larry Knechtel, ale zaujímavosťou je, že do skladieb Back Door Man a Soul Kitchen nahral basu Robby Krieger (MITCHELL, diskusia s Krigerom a Densmorom, 2013). Silu kryštalickej Crystal Ship, musí pocítiť každý kto má srdce najmä pre silu nádherného klavírneho sóla a poézie písanej z kvapiek sĺz (Než upadneš do bezvedomia, rád by som dostal ďalší bozk; ďalšiu iskriacu príležitosť k blaženosti; ďalší bozk, ďalší bozk; Dni sú jasné a naplnené bolesťou; uzavri ma vo svojom nežnom daždi; doba, keď si utiekla bola príliš šialená, stretneme sa znova). Podľa stránky Songmeanings skladba vznikla niekedy v roku 1965, inšpirovaná rozchodom s Morrisonovou priateľou Mary Werbelowou v lete toho istého roku. Kryštáľová loď má byť konotátom drog, promiskuity a úniku z porozchodovej frustrácie, čo bolo pre rockovú kapelu a jej fanúšikov symbol rebélie. Hitom albumu je jednoznačne psychedelic-popová Light My Fire, ktorú zložil Robby Krieger, ktorý bol spolu s Manzarekom inšpirovaný Johnom Coltraneom, ktorého motív z My Favourite Things využili v rozsiahlej improvizačnej pasáži. Ako hovorí Jim Ladd v dokumente o album The Doors: "Kým Beatles hovorili All You Need Is Love, Morrison hlásal rozpál vo mne oheň! Heh.. Je to láska, ale trochu trochu iný druh lásky!" (Classic Albums - The Doors, 2012) K skladbe Light My Fire patrí aj legendárna scéna z filmu Doors a zároveň reálna udalosť, kedy skupina odmietla zmeniť text v živej TV show (pasáž girl we couldn't get much higher). K skladbám o láske patrí aj 20th Century Fox, ktorá je podľa fanúškov na Songmeaning údajne venovaná Pamele Courson a taktiež I Looked At You o láske na prvý pohľad, ktorá nás často zavedie na cestu, z ktorej niet úniku. Okrem vlastných skladieb skupina využila prvok kabaretnej hudby Bertolda Brechta a Kurt Weila - skladbu Alabama Song - čo bolo ďalšou novinkou v rockovej hudbe (kabaretné prvky neskôr v 70. rokoch využívali napríklad Queen). K ďalším coverom patrí energický Back Door Man od Willieho Dixona, ktorého silu najvýstižnejšiu opisuje scéna z filmu The Doors, kde pri Morrisonovom škreku padajú na pódium jointy. K najtemnejším skladbám albumu patrí jednak End Of The Night, ktorá obsahuje poéziu Wiliama Blakea; energická Take It As It Comes s barokovým klávesovým sólom vychádzajúcim zo samotného pekla a hlavne vrcholná, vyše 11-minútová a cenzurovaná skladba The End s prvkami indickej a orientálnej hudby. Pôvodne vznikla ako goodbye-love song pre Mary Werbelowú, no neskôr (ju v klube Whyskey A Go-Go) Morrison intuitívne upravil a pridal antikou inšpirovaný oidipovský text. Skladba vrcholí orgiastickou psychedelickou pasážou, ktorá jednak konotatívne evokuje súlož a taktiež v nej môžeme cítiť antické rituály. V reedícii táto pasáž obsahuje aj Morrisonové výkryky "fuck me baby", čo jej dáva ešte väčšiu silu. The End sa vďaka použitiu vo filme Apocalpyse Now stala taktiež symbolom zomierania a smrti vo Vietname. K tejto interpretácii pomáha aj fakt, že skupina využívala protivojnové motívy aj neskôr - napr. v skladbách When The Music Over alebo Unknown Soldier.
Vďaka uhladenosti a kvalite zvuku, ktorá je predsalen strávitelnejšia pre masového poslucháča viac, než garážový psych-rock, dostali do hitparád psychedelický rock aj The Doors. Debut The Doors integruje prvky bluesu, jazzu, latino hudby s rockovou psychedéliou. Agresívne a lyrické pasáže sa dokonale prepájajú a vytvárajú napätie, ktoré dalo albumu svoju špecifickú temnú atmosféru. Doors nie sú ani ako klasické psychedelické rockové skupiny, taktiež sa nedajú zaradiť k experimentátorom hudobnej avantgardy a ani k skupinám, ktoré sa zamerali na art-rockové kompozície. Technicky zruční hudobníci využili jazyk štandardov rockovej hudby k tomu, aby ju vo svojej energickosti pretavili v lyrickú a poetickú hudbu. Ako už bolo uvedené, debut The Doors patrí ku kľúčovým albumom nielen psychedelického rocku, ale aj rockovej hudby vo všeobecnosti. Teraz už stačí iba počúvať a nasávať temnú energiu, za ktorou sa skrýva svetlo úniku.
