Keby ste sa ma ešte mesiac pred písaním tohto blogu spýtali čo je to post-punk, tak by som vám asi nevedel odpovedať. No po zhliadnutí Beatlesáckej romantiky Across the universe, som narazil na stránku, kde bolo písané o najnovších hudobných filmoch. Tu som narazil na film Control, ktorý je o kapele s názvom Joy Division. Spájali sa mi jedine s Doorsákmi a to len preto, že je to rovnako temná hudba. Tak mi to nedalo a film som si zohnal. Po prečítaní recenzií som sa na film doslova začal tešiť. Tento krát nie o Jimovi Morrisonovi ale o Ianovi Curtisovi. Už prvý dojem hovoril za seba : poézia a filozofovanie uvádza film. Čiernobiela atmosféra Manchesterskej bytovky vás uvedie do života Iana Curtisa. Dlhovlasý rebel počúva vo svojej izbe na gramofóne Iggyho Poppa, Davida Bowieho alebo Velvet Underground.


Na stenách má plagáty známych hudobníkov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. V škole je typickým flákačom. Zamiluje sa do kamošovej priateľky a tá hneď do neho. Jeho život plynie rýchlo a s Debbie sa ožení. Späť k muzike. Ako to bolo aj v druhom filme, s ktorým sa tento filme prelína (24 hour party people/Nonstop párty), všetko začne koncertom Sex Pistols. To málo fanúšikov bolo tak významné, že nasiaknutý energiou sa stali najznámejšími umelcami. Jednou z týchto kapiel boli aj Joy Division. Traja „vychrtlí mladíci“ vzadu. Kapela sa stáva významnou až potom čo ich osloví Ian Curtis. A tak skupiny Warsav (neskôr Joy Division/ nakoniec po smrti Curtisa – New Order) postupne tvorí songy a nahráva prvý album. Provokačný je už len názov Joy Division, ktorý je spájaný s nacizmom. Čiernobiela snímka dokumentuje Curtisov život a aj jeho kapelu. Jeho epileptické záchvaty a paniku na koncertoch čo po nich vznikala, depresie a úzkosti, ktoré prežíval z nešťastného manželstva a zakázanej lásky s jednou „faninkou“. Film pôsobí spočiatku chladne no ku koncu sa vcítite do myšlienok hlavného hrdinu, ktorý je reálnou postavou. To je jedna z vecí čo ma najviac láka na (hudobných) biografických filmoch. Tony Wilson – meno ktoré pre kapelu veľa znamená. Svoju zmluvu Joy Division s Factory upísala vlastnou krvou. Táto scéna je aj vo filme Nonstop párty, kde má ale Tony Wilson (jeho charakter) hlavnú úlohu. Ian Curtis je veľmi charizmatická osobnosť. Jeho texty sú veľmi dvojzmyselné a každý si z nich môže zobrať niečo svoje. Love Will Tear Us Apart je o jeho nešťastnom manželskom živote a podobnou témou sa zaoberá aj Shes Lost Control. Ak ste ešte film Control nevideli, vrelo doporučujem. Pri finálnej scéne so skladbou Atmosphere mi bolo naozaj do plaču.

Hudba Joy Division je veľmi ťažko pochopiteľná. Samému mi to veľmi dlho trvalo. To si už vôbec neviem predstaviť koľko by to mohlo trvať poslucháčovi bežnej rádiovej hudby. No zopár ľudí som predsa našiel. Na moje prekvapenie to bol napríklad profesor dejepisu, ktorý dokonca videl aj film Control. O Joy Division som sa zmieňoval aj pred menšinou rovesníkov, ktorý počúvajú podobnú hudbu (oldschool punk 70s/80s) a niektorým niečo hovoril iba názov. Ďalšiemu sa zase zapáčila hudba, no Curtisov hlas nie. Dokonca aj môjmu dievčati sa zapáčili ranný Joy Division so skladbou Warsav.

Skupina Joy Division tu zanechala odkaz, v ktorom dnes pokračuje množstvo ghotických a tzv. emo kapiel. V ich textoch prevláda temnota, beznádej, smútok a ďalšie faktory, ktoré charakterizujú ich frontmana. Jeden z nich je aj krása, ktorú nájdeme aj v skladbe Atmosphere.

Joy Division / Postpunková kapela s pôvodným názvom Warsaw vznikla v roku 1976 v Manchesteri, prvý koncert mala v máji 1977, od januára 1978 vystupuje ako Joy Division, v júni 1979 vydáva album Unknown Pleasures, poslený koncert odohrá v máji 1980. Po sebevražde speváka Iana Curtisa (18. máj 1980) v júni 1980 vychádza druhý album Closer. Traja zostávajúci členovia Joy Division zakladajú koncom roku 1980 skupinu New Order. Dňa 25. októbra 2007 bude mať v Anglicku premiéru film Control o živote Iana Curtisa v réžii Antona Corbijna.