Asi ako dvanásť ročný som sa zastavil v obývačke, kde hrali Zeppelinov. Absolútne som tej hudbe nerozumel a zdala sa mi odpudivá. A to som ešte hovoril otcovi, ktorý si nahrával klip k Whole Lotta Love na VHS, že ako to môže počúvať (mimochodom to bolo v relácii Fera Horu – Staré ale hity – tam som objavil aj iné kapely). Otec mi na to povedal, že o tri-štyri roky ich budem doslova "žrať". Tomu som neveril. No mal pravdu, o dva-tri roky som to počúval dokola, každý deň. Ale postupne. Čo ma viedlo k Zeppelinu? Hľadal som muziku, ktorá by bola východisková z tých každodenných stresov a nervov zo školy, kolektívu a vzťahov medzi ľuďmi. Bratranec mi spomenul kapelu Led Zeppelin. Ako totálny Beatlesák som si povedal, že moc tvrdé na mňa. No aj tak som si požičal CD Best of early days. Spomenul som si na situáciu z pred pár rokov, kedy som sa pýtal otca ako to môže počúvať. Zrazu som to púšťal ja a na "plné volume." Bola to asi prvá hard rocková kapela v mojom prehrávači. Black Dog som poznal a Whole Lotta Love tiež zo spomínaného klipu. Vyhrabal som kazetu a hneď som si ten klip musel aj pozrieť. Zeppelin sa mi zapáčili no všetko sa zmenilo, keď sa mi dostal do rúk koncert The Song Remains The Same. Ten zmenil môj vzťah k rockovej hudbe. Zeppelin som si absolútne zamiloval a John Bonham sa stal mojim bubeníckym idolom. Hudba, sóla, bassgitara, bicie a spev v Zeppeline v kombinácii s atmosferickými klipmi urobili svoje. S kamarátom sme tento koncert pozerali dennodenne asi miliónkrát. Zeppelinmánia na chvíľku utíchla. Dostal sa mi do ruky časopis SME kde bola príloha s názvom : „1975“. Začal som čítať o tom ako sa horlivo zháňali platne alebo ako každý obdivoval Zeppelin a ako sa im chceli podobať. Zeppelin riešili všetky problémy aj u mňa. Stali sa mi oporou a východiskom z každodenného sterotypu žiaka základnej školy a nervov ktoré prinášala. Potom ako som si založil prvú kapelu, môj vzťah k tejto hudbe sa začala prehlbovať. Práca bassgitary John Paula Jones a bicích Bonhama na koncerte bola neprekonateľná. To všetko v Jimmiho sólach a Robertových textoch. Zeppelin som vždy počúval v určitých obdobiach. Doľahla na mňa Zeppelin mánia, ktorá trvala vždy tak týždeň alebo dva. Striedalo sa to s mániami do iných kapiel.

Potom ako som prišiel na priemyslovku, život sa opäť začal komplikovať. Ako som sa zamiloval, pochopil som nádheru skladby Stairway To Heaven a stala sa mojou najobľúbenejšou skladbou vôbec. Pre mňa je to najkrajšia rocková balada z najkrajších rockových balád všetkých čias. Ako povedal Robert Plant na koncerte. Je to skladba o nádeji. Depresívne skladby Babe Im Gonna Leave You, Dazed And Canfused (najviac sa mi páči asi 20 minútová verzia zo spomínaného DVD so sláčikovými sólami na gitare). Najväčším odpalom pre mňa vždy budú Immigrant Song, Rock And Roll, Moby Dick (najlepšie bubenícke sólo), Heartbreaker, Whole Lotta Love. Najtemnejšími : No Quarter (aj vďaka klipu Johnom Paulom Jonesom), Kashmir a Dazed And Canfused. Najkrajšími : Stairway To Heaven, Your Time Is Gonna On, All Of My Love (skvelé moogové sólo), Rain Song a ďalšie. Najbluesovejšími You shock me (obľúbil som si ju vďaka rovesníkovi z priemyslovky, ktorý ju raz ráno pri ceste do školy počúval) alebo Bring It On Home. Communication Breakdowns mi pripomína časy, keď som bol vystresovaný a nevedel som sa vyjadrovať pri prvom stretnutí so svojim dievčaťom. Vtedy má človek vždy Communication Breakdowns. 
So Zeppelínmi ma spája ešte jedna dôležitá vec : John Bonham. Stal sa mojim druhým bubeníckym idolom po Johnovi Densmorovi (The Doors). Obdivujem jeho techniku a to, že bol prvý bubeník s veľkými prechodovými bubnami. Vďaka Bonhamovi a Ringovi milujem značku bicích Ludwig, ktoré aj vlastním a vždy si s chuťou zahrám sólo Moby Dick, ktoré Bonham preslávil.
Po častom chodení do miestnosti "Rock and roll" na chate Azet.sk som zistil, že mladí počúvajú čím ďalej tým viac Zeppelin. Je to dôkaz toho že reč ich hudby začína oslovovať všetky generácie. Hudba Led Zeppelin prežila a jej odkazu to bude vždy.

...and she's buying a stairway to heaven