Prvý album s názvom Jet Propelled Photographs, na ktorom sa nachádzali skladby, ktoré boli použité aj na Volume One pochádza z legendárneho roku 1967. Bol nahraný v kvarteto zostave s Daevidom Allenom, ktorý po nahraní odišiel. Album začína baladickou "That's How Much I Need You" s význačným klavírikom. Nasleduje hitovka "Save Yourself" a skladba "I should've Known", o ktorej ešte budeme hovoriť. Song "Jet propelled Photograph" začína zaujímavým 3/4 waltz (použili ho aj Jimi Hendrix Experience v "Manic Depression"). Z valtzu sa dostávame do pomalej, tichučkej a nadžezlej "When i don't wan't you". Skladba "Memories" mi pripomína rytmicky "I Put The Speel On You" a z našej scény zvuk projektu Deža Ursíniho, Provisorium (ktoré vzniklo o pár rokov neskôr) alebo "Wake Up" od The Soulmen. "You don't remenber" a "She's gone" striedajú pomalú a tichú atmosféru s rýchlou a hlasnou. Skladba "I'd rather be with you" je záverom prvého živého, albumu anglickej psychedelickej skupiny.





Soft Machine Volume One (1968)

Keď britská psychedélia a swingujúci Londýn gradoval, The Soft Machine nahrávali svoj debutový album s názvom The Soft Machine Volume One. Volume One nahrali v rámci ich tour po USA v roku 1968 bez Daevid Allena, ktorý odišiel do skupiny Gong. Producenti albumu sa stali Chas Chandler a Tom Wilson. Pirpravte sa na silnú dávku psychedélie pre silné povahy poslucháčov. 
Avant-gardný začiatok "Hope For Happiness" vás uvedie do sveta nepoznanej hudby, kde neexistujú pravidlá. Na úvod sa predvedie Wyattov prenikavý vysoký hlas. Po minúte a pol sa spustia pre zmenu jeho bicie a celá kapela. Pokrik "Hope For Happiness" sa mi so Soft Machine spája ako ich poznávací znak. Po spevovej časti nasledujú psychedelické sóla. Jedna z mála vecí od Soft Machine, ktorá sa dostala aj na singel je "Joy Of Toy". Skladbu zložili basgitarista Mike Ratledge a klávesák Kevin Ayers. Jej atmosféra by sa dala priam krájať a z tajomného začiatku postupne graduje až do ďalšej skladby a to reprízy "Hope For Happines", ktorá je kratšia, no tentokrát sa vracia s úplne iným tempom a energickejšou atmosférou. Ste na ceste, z ktorej už nieje návratu a vy ste odsúdený na cestu undergroundovým podsvätím hudby. Tak si to vychutnávajte s ďalšou atmosferickou skladbu "Why Am I So Short?". V skladbe je cítiť vynikajúca zohranosť kapely. Môj obdiv patrí spievajúcemu bubeníkovi Robertovi Wayttovi. Neviem či ho mám obdivovať ako frontmana skupiny, ako bubeníka, ako básnika alebo ako vedúcu postavu skupiny - asi všetko naraz. Podľa mňa vrcholom tohto debutového albumu je psychedelická jamovačka s názvom"So Boot If At All", ktorá by mohla byť odpoveďou pre človeka, ktorý sa pýta čo je to psychedelický rock. Chaotické gitary a klávesy v spojení s ešte premakanejšími bicími, vytvárajú nezopakovateľný jam, ktorý postupne prechádza do bubeníckeho sóla. Postupne sa začne pridávať  kláves s hrôzostrašno-avant-gardnými motívmi a zvukmi. Jam sa postupne stišuje a na konci zaznejú slová z predchádzajúcej skladby. Po jamovačke niečo kratšie ale z psychedelického chodníka stále neodbočujeme. Nasleduje zjemneie až do baladického smutného lovesongu v skladbe "A Certain Kind".  Po krátkom oddychu sa vraciame opäť do psychedelického sveta Wayttovou skladbou "Save Yourself". Podľa last.fm najpočúvanejšia a najznámejšia skladba od The Soft Machine. Swingujúca minútová skladbička "Priscilla" s jemnými klávesmi a basou je úvod k skladbe "Lullabye Letter", ktorá zneje podobne ako "Save Yourself", kým nezačnu hrať opäť psychedelické sóla tak význačné pre hudbu ranních Soft Machine. Na konci sa skladba vracia do pôvodného rytmického motívu. "We Did It Again" je ukážka ako môže jeden pomerne jednoduchý motív psychologicky namotávať poslucháča. Nasleduje ďalšia minútovka "Plus Belle Qu'une Poubelle" so strašidelnými motívmi. Predposlednou je pinkfloydovsky znejúca "Why Are We Sleeping?", ktorá sa stale B stranou singlu "Joy of Toy". Koniec tohto nepopísateľného chaosu je song "Box 25/4 Lid" založený na klavírovom motíve.






Po nahraní albumu Volume  One sa skupina začala uberať úplne iným smerom a išla viac do fusion jazzu. Posledné dozvuky psychedelických časov skupiny nájdeme už iba na albume Volume Two. V roku 1971 kapelu opúšťa Robert Wyatt, ktorý dodnes pôsobí sólovo ako spevák a multiinštrumentalista. V roku 1973 ho nehoda pripútala na vozík. V Soft Machine ho nahradil Phil Howard.  Na albume Six (1973) už hraju Soft Machine v úplne inej zostave. Objavujú sa tu mená ako John Marshall (bicie) a Karl Jenkins (klávesy). O tom ale niekedy nabudúce. Táto recenzia je venovaná pôvodným The Soft Machine z konca šesťdesiatych rokov, kedy boli kvetinový hippies v plnom prúde. 

The Soft Machine (ABC/Probe, 1968)
Volume Two (ABC/Probe, 1969)
Third (Columbia, 1970)
Fourth (Columbia, 1971)
Fifth (Columbia, 1972)
Six (Columbia, 1973)
Seven (Columbia, 1973)
Bundles (Harvest, 1975)
Softs (Harvest, 1976)
Alive & Well: Recorded in Paris (Harvest, 1978)
Land of Cockayne (EMI, 1981)

V The Soft Machine hrali :
Daevid Allen, Kevin Ayers, Elton Dean, Hugh Hopper, Mike Ratledge, Robert Wyatt, Roy Babbington, John Etheridge, Karl Jenkins, John Marshall, Steve Cook, Mark Charig, Lyn Dobson, Nick Evans, Allan Holdsworth, Brian Hopper, Ric Sanders, Larry Nowlin, Andy Summers, Alan Wakeman

The Soft Machine v roku 1970, (Elton Dean, Mike Ratledge, Robert Wyatt, Hugh Hopper)

Dúfam že vás táto recenzia zaujala a teším sa na vaše hlasy a ohlasy.